O Slovákoch sa často hovorí, že sme národ „holubičí“. Vraj sme chronickí sťažovatelia a všetko čo sa nám v našej malej krajine nepáči, ofrfleme len v krčme pri pive. Čo je na tom pravdy nechám na úsudku každého z nás...
Posledné dni a mesiace sme bombardovaní informáciami o „internetovej vojne“(dúfam, že len v úvodzovkách), anonymous, ACTA a čo je mimoriadne, o opakovaných protestoch v rôznych mestách Slovenska. Nemám v úmysle žiadne invektíva z mojej strany, ani prehnané subjektívne názory na tieto témy, tie si nechám radšej pre seba ale... teším sa.
Teším sa z toho, že meníme zabehnuté normy a prejavujeme svoje názory. To sa v našej spoločnosti priveľmi nenosilo. Ak nám niekto ukázal smer, my sme ním kráčali. Veľa ľudí nadáva na dnešnú mladú generáciu, aký sú leniví, nechce sa im pracovať a kam tento svet vôbec speje. To sa pýtam aj ja, ale nikto nevieme odpoveď. Tento svet už aj dnes niekam dospel a nebolo to zásluhou tejto generácie.
Tak z čoho sa to vlastne teším?...Práve z toho množstva ľudí z tej dnešnej generácie, ktorým nie je ľahostajná budúcnosť, ktorí dokážu prejaviť svoj názor a neboja sa ho povedať, ktorí nezatvárajú oči ale idú za svojimi cieľmi. Vzdelávajú sa, čítajú, píšu a hovoria...snívajú a neboja sa.
Možno to s nami mladými nebude až také zlé J Tak nezalamujte nad nami rukami ale dajte nám možnosti a priestor...a ako sa v tej známej pesničke spieva, my sme národ holubičí, no však nie sme až tak „sprostí“.
Ja osobne som vďačná za možnosť, že denne vo svojej práci stretávam mladých ľudí plných energie, snov a cieľov, či už sú to kolegovia alebo „klienti“, ktorí si idú za svojim aj cez všetky prekážky.
Miriam Mališová
Spokojnosť n.o
Komentáre